Naše opatrovateľky stoja pri senioroch odkázaných na pomoc iného človeka. Pomáhajú im pri všetkých činnostiach, ktoré prináša deň, sprevádzajú ich na úrady aj k lekárom. A keďže mnohí seniori žijú bez príbuzných, opatrovateľky zo žilinskej charity sa stávajú ich rodinou.
Aká je práca opatrovateľky? Beáta Makuková, ktorá má s touto prácou dlhoročné skúsenosti, rada spomína na moment, keď prišla klientku navštíviť do nemocnice. Spolupacientka na izbe sa jej po chvíli počúvania rozhovoru spýtala: „Vy ste dcéra, či nevesta?“ Pani nechcela veriť, že ide o opatrovateľku. „Rozprávate sa spolu ako rodina, tak pekne si rozumiete“, povedala.
Dôverný vzťah
Desať opatrovateliek Diecéznej charity Žilina (momentálne deväť) navštevuje seniorov v tridsiatich domácnostiach. Ochotne a s otvoreným srdcom im pomáhajú pri každodenných činnostiach, na ktoré už sami nestačia, no robia tiež aktivity, ktoré posilňujú ich pamäť a vitalitu. Starajú sa o ich telesné i duševné potreby, sú nápomocné v duchovnej oblasti a keď treba, dohodnú im s kňazom prijatie sviatostí. V každom z nich vidia samého Krista, ktorému prichádzajú poslúžiť. „Najradšej mám chvíle, keď mi rozprávajú o svojom živote,“ hovorí Beáta Makuková. Keď cítia, že opatrovateľky o nich majú skutočný záujem, radi sa im vyrozprávajú. Takto si medzi sebou budujú dôvernejší vzťah. „Máme pre nich milé slovo, objatie a môžu sa na nás spoľahnúť. Potrebujú, aby sme poznali, čo majú radi. Nemôžeme im kúpiť akýkoľvek jogurt, smotanu či chlebík, musíme poznať, aký ľúbia – ani tmavý, ani svetlý, správne pomúčený,“ zhodujú sa opatrovateľky.
Vzácny moment
Aj ja sama, autorka tohto článku, som mala možnosť spoznať, o čom je táto služba, hoci iba na chvíľu. Pani, ku ktorej sme ráno s charitnou opatrovateľkou prišli, sa ešte len prebúdzala. Ako pravá dáma cítila povinnosť byť pred návštevou upravená. No skôr, ako sa o to postarala, všimla si, že nie som obutá. Hneď mi núkala papuče, len aby som neprechladla. Jedna z prvých otázok bola, či viem strihať. „Strihám doma synov aj manžela“, povedala som a jej tvár sa okamžite rozjasnila. O programe bolo v tom momente rozhodnuté. „Výborne, Vy ste tu žiaduca! Ste dve, jedna pôjde do obchodu, druhá do kvetinárstva. Keď sa vrátite, vy ma ostriháte a vy ošúpete cuketu,“ rozvrhla nám pani okamžite služby.
Po nákupe som teda strihala vlasy. Strieborné. A počúvala srdce zo zlata. Pani vytiahla staré čiernobiele fotky svojej rodiny a rozprávala. Vložili sme sa do prítomnej chvíle a vychutnávali si atmosféru vzájomného obohacovania. Podobne ako Marta, ktorá sa starala, aby mal Ježiš čo jesť, a súčasne ako Mária sediaca pri jeho nohách, aj my sme v práci a počúvaní zotrvávali vo vzácnej spoločnosti tejto dámy, ktorá nám darovala kus svojej pozornosti, ľudskosti i životnej múdrosti.
Autor: Zdenka Lukáčiková, Diecézna charita Žilina
