Dôverne poznáme to ticho, ktoré v nás zaznieva po strate našich milovaných. Trpká príchuť bezmocnosti, ktorá pulzuje v našich žilách, myšlienkach. Pocit, že všetko blízke a milované odchádza mimo náš svet a to nielen na dovolenku. Spiatočný lístok nedokážeme zaplatiť, odišli a my pokračujeme na našej ceste. Možno vyčerpaní, sklamaní, konfrontovaní s pominuteľnosťou života a všetkého, čo nám bolo milé. Lúčime sa, hľadáme nové zmysly našich životov, dní. Smrť, či už očakávaná alebo náhla nás vždy zasiahne nepripravených. Fatálnosť tejto chvíle  zasahuje našu integritu. Preklenúť obdobie straty môže byť mimoriadne náročným obdobím, najmä ak človek nemá vo svojom okolí dostatočnú podporu, aby vo svojom živote kráčal ďalej. Cesta však pokračuje a na ňu nám svieti Božie svetlo, ktoré prevyšuje všetko pozemské a pominuteľné. Nádej, že smrťou život nekončí, iba mení svoju podobu nám dodáva odvahu ísť. A tak stojíme pri hroboch našich zosnulých s nádejou, že je o nich postarané, že ,,ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (Korinťanom 2:9). Veríme, že naše stretnutie príde, lebo ako prisľúbil Ježiš: „ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. “ (Evanjelium podľa Jána 11, 25-27)

Nezabúdajme na prisľúbenia a s láskou predkladajme Bohu naše modlitby za milovaných zosnulých, za našich bratov a sestry. Zapaľujme sviečky s istotou, že smrťou život nekončí a že Božie svetlo, ktoré vstúpi do našich životov ich uzdraví, premení. Dôverujme. ❤️